Karolov dvor

V ten večer som sa chystala do kúpeľov. Zbalila som si zopár potrebných vecí, a rozmýšľala, čo s načatým večerom. Deň bol veľmi horúci a nebyť dotieravých komárov bolo by vonku príjemne i dlho do noci. Rozhodli sme sa s manželom, že si zájdeme po večeri na pohár piva do miestnej krčmy. Keďže bývame v osade, vzdialenej od dediny cca 2,5 km bola pred namivízia peknej rozlúčkovej prechádzky, tak trocha romantickej – plnej spomienok na staré časy.

Cesta do dediny naše očakávania splnila. Po krátkom osviežení sme sa vybrali domov. Po ceste sme spomínali na Bratislavu, kde sme vyrástli, stretli sa, vychovali deti. Bolo nám tam dobre, snivali sme však o tom, že zvyšok života prežijeme uprostred prírody, tak trocha bokom od mestského hluku a zhonu. Náš sen sa naplnil, keď sme si zrekonštruovali starú chalupu na majeri Karolov dvor a presťahovali sa tam.Cesta sa nám míňala a bolo nám veľmi príjemne. Asi tak v polovici cesty sme však zbadali na oblohe nad Rakúskom zvláštny úkaz. Zdalo sa, že je to nekonečné množstvo bleskov,ktoré vytvárali až súvislú žiaru. Počuť však nebolo nič, všade bolo ticho. Na to, že bolo okolo 22,30 hod. bolo veľmi horúco. Vzduch ako keby stál, nehýbali sa ani listy na stromoch . Bolo to však zlovestné ticho pred búrkou. Nečakane začal fúkať od západu vietor, ktorého intenzita rástla z minuty na minutu. Mali sme pred sebou ešte asi kilometer cesty, keď to začalo. Nepríjemný dážď, krúpy vo veľkosti orechov a veľmi-veľmi silný vietor. Padajúce konáre nám udierali do tváre, za nami padol strom, za ním druhý, tretí. Horko ťažko sme sa udržali na vlastných nohách, no bolo treba ísť ďalej. Možno to bol strach, možno vidina bezpečného domova, sama neviem čo nám pomohlo, že sme zmobilizovali všetky svoje sily a posledné metre sme bežali. To už okolo nás lietali tehly a škridle zo striech. Strach umocňovala aj tma, keďže prestalo svietiť aj pouličné osvetlenie a v domoch taktiež vypadla elektrina. Cestu osvetlovali len blesky, ktoré križovali nebo zo všetkých strán. Videla som už veľmi veľa katastrofických filmov, ale že na vlastnej koži niečo také zažijem, to som ani len netušila. Domov sme sa našťastie dostali bez zranenia.

Keď asi tak o 1,00 hod. ráno búrka skončila, zmohli sme sa len na to, aby sme skontrolovali, či nám vietor nepoškodil strechu. S uspokojením, že je noc hrôzy za nami sme si ľahli spať, ale spánok neprichádzal. Hneď ako začalo svitať sme šli von – a videli sme čo veterná smršť napáchala. Stromy v záhrade boli buď dolámané, alebo celkom vyvrátené. Zhodilo nám aj plot a potrhalo siete na oknách. Srdce ma bolelo z toľkej škody, ale keď sme cestou do kúpeľov prechádzali okolo úplne zdevastovaných lesov a domov bez striech, neudržala som slzy, a v kútiku duše som ďakovala za to, že pri tejto veľkej pohrome nikto nezahynul. Lebo domy sa dajú opraviť, záhrady a lesy znova vysadiť, ale ľudský život je nenahraditeľný.

Na noc hrôzy,  keď vietor mal silu orkánu ( 140 km/hod ) a pani príroda nám znova ukázala svoju silu nikdy nezabudnem. Písal sa 24.júl 2009